„
Takto vyzerá, že nie si tá šialená directionerka.“ pokračoval som a cítil
som sa tak trápne. Ako to? Veď vystupujem pred miliónmi dievčat a nič.
A pred jedným dievčaťom sa takto cítim? Pýtal som sa sám seba.
„Takto
vyzerá, že máš pravdu.“ s úškrnom mi odpovedala.
„
Tak fajn. Ako sa voláš?“ spýtal som sa rečníckou otázkou, ale odpovedala mi.
„Vicky.“
odpovedala a to som skoro nedopovedal celú otázku.
„Tak
fajn. My pôjdeme vopred.“ povedal Frank a s úškrnom sa odparili.
„Ideme
za nimi?“ spýtala sa ma. Ako som jej mal povedať, že chcem byť s ňou sám? To
ešte
nie. Musím si počkať.
„Môžeme, ale..“ zamlčal som sa
a sklopil zrak.
„Ale?“ pozrela na mňa.
„Ale nemusíme.“ povedal som
odmerane a čakal na jej reakciu. Jej reakcia ma prekvapila. Lišiacky sa
usmiala, chytila za ruku a ťahala druhým smerom. Utekali sme, ani neviem
kam. Za chvíľku sme boli v krajnom lesíku nad lúkou. Videli sme aj partiu
ako nás hľadajú. Spolu s Vicky sme sa na nich iba smiali. Jej smiech bol,
bol prenikavý a taký krásny. Chcel som ho stále počuť. Vôbec ju nepoznám,
a to dievča so mnou robí divy. Bola
pre mňa ako droga. Sadli sme si na blízky kmeň. Celý čas som ju nenápadne
sledoval. Nemohol som z nej spustiť oči. Len tak potichu sme sledovali
rybník pred nami. Opatrne som sa posúval bližšie k nej. Keď už som bol
úplne blízko, zazrel som na jej tvári úsmev. Usmial som sa aj ja a sklopil
zrak. No ták Niall, veď sa toľko nehanbi. Nazbieral som teda odvahu a opatrne
a jemne ju chytil za ruku. Vicky si bez slov oprela hlavu o moje rameno.
Bol som ako v nebi. Cítil som, ako keby som mal v rukách celý svet. Rozmýšľal
som nad zmyslom života, keď som si všimol, že Vicky plače. Prečo? Mám sa jej to
opýtať? Zrobil som niečo? Preboha, čo ak je to moja chyba?
„Vicky? Čo sa stalo?“ spýtal
som sa a čakal odpoveď.
„Prepáč Niall. Nechcela som sa
ti tu rozplakať.“ povedala, vstala, potiahla si a utrela si slzy. Bolo mi
neskutočne hrozné, keď som ju videl plakať.
„Spravil som niečo?“ spýtal som
sa hlúpo a vstal za ňou.
„Preboha nie Niall. To len... len
sa so mnou rozišiel jeden chalan.“
povedala a vykročila dopredu.
„Och.. Vicky, to je mi ľúto. Mala
si ho rada?“ spýtal som sa asi tú najsprostejšiu otázku na svete.
„V podstate to je jedno. Aspoň
viem, aký je v skutočnosti.“ povedala a usmiala sa na mňa.
„Viem si domyslieť. Určite bol
slepý, alebo hlúpy.“ povedal som na rovinu a ona sa zasmiala. Konečne. Ona
sa zasmiala. V skutočnosti som
strašne rád, že ju odkopol. Nahral ju práve ku mne. Usmial som sa nad futbalovou
pointou.
„Ideme?“ spýtala sa a ja som
prikývol. Čo som teda naozaj nečakal bola skutočnosť, že ma chytila za ruku. Bol
som celý bez seba. Chcel som ju chrániť, mať u seba a fetovať jej vôňu. Bola
ako anjel.
Z pohľadu Vicky:
„Tak fajn. My pôjdeme vopred.“
povedal s úškrnom Frank. Najradšej by som mu kopla pár medzi nohy. Alebo som
mala ďakovať? Uvidíme.
„Ideme za nimi?“ spýtala som sa
Nialla.
„Môžeme, ale..“ povedal a sklopil
zrak. Čo chce povedať? Ach, keby sme tak boli spolu. Ále Vicky, nenamýšľaj si.
„Ale?“ spýtala som sa a čakala
čo povie.
„Ale nemusíme.“ odpovedal
trošku tichšie. Chcel tým povedať, že chce mať TO súkromie? Napadlo ma úžasné
miesto. Lišiacky som sa naňho pozrela, potiahla ho a utekali sme smerom k malému
lesíku. Keď sme už dorazili na miesto, videli sme aj partiu ako nás hľadajú. Spolu
s Niallom sme sa na nich smiali. Už dávno som sa takto nenasmiala. S Niallom
mi bolo perfektne. Pri ňom som zabudla na všetky starosti a aj na rozchod.
Keď sme si sadli na spadnutý kmeň, všimla som si, že Niall sa opatrne
približuje ku mne. Prišlo mi to zlaté. Musela som sa nad tým zasmiať. No v tom
ma chytil za ruku. Neverila som vlastným očiam. Niall Horan ma chytil za ruku. Ááá.
Okej, ty to zvládneš, nebudeš predsa panikáriť. Ukľudnila som sa a oprela si
hlavu o jeho rameno. Zatvorila som oči. V tom tichu som začala rozmýšľať
opäť nad tým blbým rozchodom. Slzy mi opäť stekali po tvári.
Chúťky sa čoraz viac zväčšujú :)) :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára